xxx2

Náš život je ovplyvnený toľkými vecami... Mnohé z nich si ani neuvedomíme a predsa sú dôležité. Keď som zistil, že mi napadla (lepšie by bolo keby ma napadla, pretože vtedy by bol výsledok jasný) myšlienka napísať túto knihu došlo mi zle. Pamätám si ako by to bolo zajtra. Sedel som v triede a ako obvykle som počúval výklad učiteľa. Bola práve inkriminovaná hodina chémie a informácie o alkalyckých zvyškoch poloacetálových väzieb do mňa euforicky vnikali a napĺňali ma poznaním nepoznaného. V duchu som preklínal, že  som v ten deň radšej nedostal tuberkulózu. Ale nevadí. Niekde som počul, že akcia vyvolá reakciu. Tak táto kniha je reakcia na hrôzy bežného života. Je autentickou výpoveďou obyčajného, normálneho študenta, ktorý mal tú česť prežiť neprežitelné.

            Na túto nemenovanú školu  som prišiel na konci školského roka. Na  škole minulej som mal menšie problémy s vyučujúcimi, ale tie už sú dávno chlórom odviate. S elánom a entuziazmom som sa pustil do štúdia. Prvý deň ma však zaskočil. Všetko sa to začalo druhou hodinou dejepisu. Do triedy vstúpil mladý, pohľadný, trocha extravagantný, asi 25 ročný muž s miernou lysinou na hlave. Podľa neskorších informácii z overených zdrojov blízkeho okolia som sa dozvedel, že inkriminovaný muž je homosexuál, následne bisexuál, že vlastní jeden podnik v meste atď. Nech je pravda hocijaká, nech je čo je, podľa mňa je to skvelý človek a ním pre mňa aj ostane. Ale dosť o ňom.

            Nastala 10. hodina, odzvonilo a ja nič netušiac som si sadol do lavice. Práve som dojedal desiatu a nadobudol som pocit, ktorý určite poznáte. Chuť nič nerobenia a pohody. Z čista jasna ako zásada v minerálke sa dovalila ona. Nikto ju nečakal, (teda čakali ju všetci, ale nikto si to nepripúšťal) ale ona prišla. Jej meno ostalo pre mňa tajomstvom. Žena v stredných rokoch, pre svoju generáciu ešte celkom pohľadná, lingvisticky zdatne vybavená  a elegantne upravená. To je krátka charakteristika toho, čo ma čakalo najbližších 45 minút. Horšie bolo, že som si nevzal Diazepan, alebo iné, bolesť utišujúce tabletky. To bola moja osudová chyba. Kristovo mučenie bolo len slabým odvarom delíria, v ktorom som sa nachádzal. Už ani neviem ako som prežil to takmer hodinu trvajúce trýznenie mojich sluchovodov...

    Je až neuveriteľné ako rýchlo sa ľudský organizmus dokáže zregenerovať. Čas bol ku nám neúprosný. Týždeň ubehol ako kyselina medzi prstami a naša domina sa opäť objavila vo dverách triedy 1. B.  To, čo nastalo, predčilo všetky moje očakávania. Z jej úst sa ozvalo: „ Skúšanie!“ a následne moje meno. To bol môj koniec. Zahmlilo sa mi pred očami, 2krát  som si pobúchal po osrdcovníku, aby sa opäť dal do pohybu a vzdychol som.  Z posledným vypätím síl som zo seba dostal: „ Ja to neviem pani profesorka.“ Ďalšia osudová chyba. Nasledoval 3- minútový monológ o tom, že aj na päťku treba niečo vedieť a že toto teda nečakala. Zaujímavý bol jej prejav a štýl rozprávania.  Fungovala na princípe robota z Hviezdnych vojen. Monotónne, ba priam až mechanicky opakovala svoje hlášky.

    Pristúpil som k tabuli a nakoľko som vážne nič nevedel, tak som improvizoval. Moja improvizácia mi vyšla dokonale a ja som sa o necelých 20 minút mohol posadiť do lavice s prvou 5 získanou na novej škole.

pokračovanie onedlho ...

Váš XXX2